Ako je to so súčasnými absolventmi? Len nedávno zelené stužky zmaturovali. Posledné ročníky stredných škôl opustili stredoškolské lavice, zaklincovali štyri alebo päť rokov štúdia. S pocitom dospelého človeka v nadšení očakávali maturitný týždeň, snívali o tom, ako zapijú posledný predmet a vydýchnu si. S papierom v euroobale, unavení z akademického týždňa zložili tašku do kúta izby, vyspali sa z nočnej mory a zobudili sa do ďalšieho nového a iného dňa. Zrazu je všetko iné. Na jednej strane oddych, na druhej strane akýsi srdcervúci pocit, čo bude teraz… Časť absolventov stredných škôl si ešte užije leto a v septembri nastúpi na vyšší level vzdelávania na vysokú školu. Avšak ďalšia časť absolventov musí krátko po maturite podstúpiť tortúru na všakovakých úradoch, predstaviť svoje „cevečko“ na pracovných pohovoroch, alebo okamžite naplniť stavy na úradoch práce.

Veď titul má pred menom každý…

To je jeden z argumentov, ktorý používajú dnešní maturanti. „Veď na úrade sú samí inžinieri“. Ak majú skončiť podobne, dobrovoľne sa vzdajú možnosti pokračovať v ďalšom štúdiu, a buď s titulom, alebo bez neho, evidujú sa radšej hneď na úrade práce. Z čoho pramení táto letargia? Prečo nedokážu mladí ľudia urobiť niečo sami od seba? Prečo podliehajú nesprávnej globalizácii a hlásia sa k tým slaboduchým, mysliac si, že všetci to takto robia? Je pravda, že status vzdelaného človeka, podmienky pre uchádzačov na vysoké školy sa prudko zmenili v priebehu pár rokov. „Budem aj tak podnikať, aj môj otec bez vysokej školy podniká“. Ale! Nie každý môže byť podnikateľom.

Nie každý vie zužitkovať svoje zručnosti a vybudovať rodinnú firmu. Nie každý môže manažovať desiatky ľudí. Niekto k tomu potrebuje vzdelanie a titul, iný si poradí s darom byť zručný a šikovný. Ale sú aj takí, ktorí musia byť podriadení a pracovať na tri zmeny. Titul pred menom môže mať človek šikovný ale aj človek pasívny.