V poslednej dobe sa jednoducho rozmohla určitá popularita tvrdiť o svojom dieťati, že má poruchu pozornosti. Určite si to všimol každý pozorný rodič. Často sa na to vyhovárajú hlavne tí rodičia, ktorých ich deti doslova prerástli cez hlavu. Jednoducho sa vynervujú tak veľmi, že proste odmietajú pripustiť, že niekde zlyhali oni a práve preto všetko hodia na svoje deti. Je jasné, že to nie je správne. Mali by sme predsa myslieť v prvom rade na naše deti a až potom na seba. No je jednoduchšie zhodiť vinu na niekoho, kto sa poriadne nevie brániť. Preto vždy, keď sa na neho niekto sťažuje, je hyperaktívny, má poruchu pozornosti. Nikto nepovie narovinu: ,,Zlyhal som ako rodič a teraz neviem, čo mám ďalej robiť.“

 
Je rozdiel, keď je vaše dieťa hyperaktívne a keď je jednoducho nezvládnuteľné.
 
Vy ste rodič a vy by ste si to mali priznať, keď ide o niečo vážne. Je to predsa vaše dieťa. Ono za vami nepríde a nepovie vám, že ste mu zle určili diagnózu a že si vlastne vyžaduje iba vašu pomoc a pozornosť. Nie, jednoducho to tak nefunguje. Určite by ste mali zájsť za psychológom, ktorý vám pomôže objasniť, čo sa naozaj deje. Inak to nemáte veľkú šancu zistiť.
 
Najjednoduchšia cesta býva väčšinou tá najsprávnejšia a najjednoznačnejšia. Porozmýšľajte o tom.

 
Psychológ vám môže poradiť a usmerniť vás v tom, čo je naozaj vhodné. Ale môžete to odpozorovať aj sami. Možno máte naozaj len živé dieťa, ktoré potrebuje pozornosť. Môžete ho však vyskúšať menšími úlohami. Napríklad mu povedzte, že preň máte naozaj dôležitú úlohu, ktorú musí čo najskôr stihnúť, napríklad vymaľovať obrázok. Pozorujte ho pri práci a uvažujte nad tým, čo vlastne robí. Sústredí sa na prácu alebo ho skôr zaujímajú vonkajšie vplyvy a stále sa udeje niečo, čo ho totálne rozruší? Existuje naozaj veľmi veľa ďalších znamení, na ktoré by ste sa mohli orientovať.