S týmto povzdychom sa nepochybne stretol už každý z nás. Či už to bolo na našu vlastnú adresu v čase dospievania, alebo na dnešných mladých ľudí. Akí vlastne sú, keď nad nimi takto mnohí vzdycháme? Dnešný svet potrebuje silných a sebavedomých ľudí, ktorí sa neboja povedať vlastný názor a bojovať za svoje práva. Na to, aby sa človek takým stal, je potrebné ho k tomu priviesť, naučiť ho to. Čoraz viac sa psychológovia a odborníci zaoberajúci sa vývojom detí a mládeže snažia vyzdvihovať teóriu, že dieťa má byť vedené k tomu, aby sa nebálo povedať si to, čo si myslí a reprezentovať svoju osobnosť.

Asi preto sa čoraz viac stretávame so školopovinnými deťmi, ktoré si myslia, že sú niečo viac ako ostatní. Silou mocou chcú presadiť svoje záujmy bez toho, aby si čo i len dokázali vypočuť i názor protistrany. Zabúda sa na to, že deti síce treba viesť k sebaúcte a zdravému sebavedomiu, ale aj asertivite a empatii vcítiť sa do pocitov iného človeka. K tomu, aby vedeli vypočuť aj ostatných a snažili sa spolupracovať a hľadať kompromisy a riešenia. Na to sa vo výchove trošku pozabúda.

Dávame im všetko a zároveň nič.V ponímaní niektorých rodičov je výchova a starostlivosť o dieťa istým spôsobom len nepremyslené dávanie hmotných vecí a darčekov, len aby malo dieťa radosť. Len sa zamyslite a priznajte si, koľkokrát ste odchádzali z obchodu s niečím, čo ste ani neplánovali kúpiť, ale tým prosebným detským očkám sa jednoducho nedalo povedať nie? Aj keď urobíme dieťaťu momentálnu radosť, tá zvyčajne vyprchá po niekoľkých hodinách, v lepšom prípade po niekoľkých dňoch.

Potom je zaujímavé niečo iné a kolotoč pokračuje ďalej. Dieťa treba naučiť, že si niektoré veci jednoducho musí zaslúžiť, alebo, že nemôže mať úplne všetko, čo si zažiada. Deti, ktoré „majú všetko“ si nevedia vážiť nič a nikoho. Ani tých, ktorí im dané veci kúpili. Často kupujeme kvantá hračiek, videohier a ďalších nezmyslov s tým cieľom, že sa nám ratolesť prehrá, zabaví a nebude tak vyžadovať našu pozornosť.

Čo nám potom rastie z našich detí? Veď ony nepoznajú naozajstnú lásku, iba tú kupovanú. Nevedia sa rozprávať, pretože sa s nimi nikto doma nerozpráva. Nevedia, čo všetko sa dá zažiť vonku, v prírode, pretože ich tam nemá kto zobrať a z monitora televízie či počítača sa toho veľa zo skutočného sveta nedozvedia…Netreba byť prekvapený, že sa vám dieťa nezverí so svojimi ťažkosťami. Ono to neurobí len tak odrazu, pokiaľ nebude vidieť, že sa pravidelne zaujímate o jeho radosti i starosti.

Čo teda treba robiť?
§  venujte svojim deťom aspoň kúsok z vášho času po práci
§  rozprávajte sa s nimi o tom, čo zažili, čo ich teší a čo naopak trápi
§  učte ich vážiť si seba, ale aj iných ľudí
§  naučte ich pomáhať
§  ukážte im, že aj vy máte svoje slabšie stránky, budete si bližší
§  nechcite od detí, aby sa vás báli, ale snažte sa budovať skôr priateľský vzťah

….a ešte veľa ďalších vecí, na ktoré by mal každý dobrý rodič prísť sám, ak pozná svoje dieťa a vie, čo práve potrebuje.